Everyday life.: June 2010

Dovoľ mi, aby som ti porozprával jeden krátky príbeh. Je to príbeh o spomienkach. O nádherných spomienkach na časy, ktoré ešte neprišli. Spomienkach na chladné zimné večery a teple schovanom pod hrubou perinou. Príbeh o spomienke na letné ráno a rosu v tráve na vysokom kopci, čo stal nad ospalým mestom. Tento príbeh je o tom všetkom, tento príbeh je o Tebe. Si niečo ako sen, po ktorom sa ráno ťažko stáva. Ako dobre známa melódia, neznámej pesničky. Pesničky, ktorú počuť odkiaľsi zo starého radia, v jednom z tých horúcich letných dní, keď všetko živé, zavlečené do tieňa, blažene tam drieme. Práve tá melódia môže za to, práve ona vyvoláva tie sentimentálne pocity, že tam, kdesi ďaleko, ďalej od samotnej nepamäti, som ťa poznal. A tam, ďaleko než je ďalej, v ten zvláštny večer, keď západ slnka trval o minútu dlhšie než to býva zvykom, som vedel že si spomeniem na teba, na ten večer a chvíľu, čo ešte neprišla a už dávno tu bola. Od toho zvláštneho večera som ťa hľadal a spomínal na to, čo možno niekedy bude. A práve tak v jednej z minulých noci, cez dokorán otvorene okno, mojej spálne, vietor priniesol vôňu tvojich vlasov. Veľmi opatrne ju položil na vankúš tesne vedľa mojej hlavy. Nebolo to prvýkrat , čo také niečo spravil. On, ten vietor a ja, sa kamarátime už od detstva. Vtedy mi nosieval vôňu zelených údolí, nad ktorými poletovali divoké draky chrliace oheň. Údolia, ktoré sa otriasali pod mohutnými kopytami severských koní, na chrbte ktorých sedávali tí najstatočnejší zo všetkých statočných. Ale ako ubiehali roky a ja som dospieval, chodil za mnou stále menej a menej. Aj príbehy, ktoré mi rozprával, už boli iné. Ja som dospieval a on možno starol a možno si myslel, že už ho ani nepotrebujem. Až raz, bolo to veľmi dávno, sa neukázal niekoľko nocí po sebe . Márne som čakal že príde, noc čo noc, sedel vedľa otvoreného okna, niekedy až do samého rána ale bezvýsledne. A z tých niekoľko nocí po čase už bol mesiac a z mesiacov sa stal rok a z jedného niekoľko. Časom som naňho prestal myslieť a zmieril sa s tým že už ho asi neuvidím. Okno som ale napriek tomu, každú noc nechával otvorene. A zrazu, v jednej z minulých noci, sa ukázal znova. Akoby nikdy ani nebol preč. Ani slovo nepovedal o tom, kde sa celé tie roky túlal. Jediné, čo mi povedal bolo, že prišiel rozprávať o tebe. Pripomenúť mi, že si tu niekde nablízko. Že môj príbeh nedokončím, ak ho nezačnem zapletať do tvojich vlasov. A že úsmev z tvojej tváre mi pomôže dopísať to cele a on že bude mi spoločníkom ako kedysi. A práve tu, na tomto mieste príbehu, niekde uprostred vety, hneď za druhou čiarkou som sa obzrel a hľadal tvoju tvár. Hľadám v šedom dave ten žiarivý úsmev, striehnem pozorne, či nepočuť tvoj smiech. A spomínam na tvoje veľké oči, ktorými si sa na mňa dívala, a v ktorých som na okamih zahliadol život, ktorý som s tebou prežil v rokoch, čo prináša čas. Už som vedel že som ťa poznal. Došlo mi to, spomenul som si na dni, keď som ti ukázal to, čo si chcela vidieť a čo ti nikdy nikto predtým neukázal. Spomenul som si na lásku, ktorú som ti daroval a na tie miesta kam sme spoločne utekali tráviť, každú tú jednu chvíľu osamote. Spomínam na jeseň v parku, v čase keď sa všetko okolo nás menilo na zlato, v korunách stromov a na zemi. Ako by nám niekto zhora vyznačoval cestu, po ktorej sme ten večer šli spoločne domov. Spomínam na to, ako sme boli šťastní a za letnej noci pod otvoreným nebom, keď si mi do ucha pošepkala svoje meno.

Možno tá budúcnosť už bola a možno ešte len bude. Prežiť budúcnosť s tebou a zostať spolu do konca našich dní, je príbeh, ktorý sa musí napísať sám. Pokúsiť sa mu v tom pomôcť, zostava len na nás. Keď budeš cítiť, že ma poznáš, tak ako ja teba, a že možno stojí za to otvoriť bránu do príbehu, ktorý práve čítaš, zašepkaj moje meno, ktoré som ti nikdy nepovedal a ten príbeh sa môže začať...